Hora veľká, pevná,

bez pohybu stojí.

Srdcu zeme verná,

na úpätí hory.

 

Už zrána na ňu svieti slnko,

v jeho lúčoch sa kúpe.

No zasiate je v nej zrnko,

malé smietko hlúpe,

zrodené na lúke.

 

Potoky magmy pod povrchom sa lejú.

A niet žiadnej hanby, že

strachom pred výbuchom sa chvejú.

 

No sopka zatiaľ stojí,

pokojne a ticho.

Či tu niečo hrozí?

To snáď nevie nikto.

 

Občasné záchvevy nikoho nestrašia.

To sú len výlevy,

ako sa magma prevracia.

 

Avšak zrnko hlúpe v tej hĺbke pokojne si klíči,

rastie postupne, koreňmi sa pýši.

 

Sopka je zmätená.

Čo je to v nej za zviera?

Čo to ňou preniká?

Prečo ju to požiera?

Prepadá ju panika.

Prečo jej neveria?

 

Snaží sa to zvládnuť,

prevetráva chodby.

No nedá sa späť mladnúť.

Poznala tie hrozby.

 

Na povrch vyviera,

svet s ňou vymiera.

Minulosť sa páli,

už to nie sú len vravy.

 

Vyviera s tou sopkou celý jej príbeh.

Magma opúšťa tunel, vydáva sa na výlet.

 

A s každým metrom stúpania,

prezrádza o sebe viac.

Špiny z chodieb pozmýva,

prechádza tadiaľ po slepiac.

 

A ako sa mení jej magma na lávu,

spomína na časy, keď mala v oblakoch hlavu.

 

Uletel jej s tým výbuchom,

kúsok je života.

Veď šla ním stále s predtuchou,

do spomienok sa zamotá.

 

Teraz láva bude žiť nový príbeh,

zoberie so sebou všetko, čo jej do cesty príde.

Nesmie sa obzerať na časy keď bola ešte magmou,

vydá sa do sveta cestou neladnou aj  ladnou.

 

Nedívajte sa na tú sopku opovrhujúco,

veď ona nemôže za to že je vám teraz horúco.

Sopky treba od mladosti čistiť

aby sme ich výbuchom predišli.

 

Treba od začiatku naslúchať ich vnútorným prúdom.

Sopkám sa predsa môže stať to isté čo ľuďom.

Keď sa toho mnoho nazbiera, všetci raz vybuchnú,

Snažiac sa vyskočiť z cesty, ktorú len tak neskúsnu.

 

Hora veľká, pevná,

bez pohybu stojí.

Srdcu zeme verná,

na úpätí hory.

 

No stojí už zmenená,

na stranu sklonená.

Navždy poučená

so sebou zmierená.

 

(November 2015)

You May Also Like

Leave a Reply